Ricardo, ako sa zrodil tvoj prestup do Dunajskej Stredy?
„Bol som prekvapený, keď som prvýkrát počul o záujme DAC-u, ale v živote futbalistov sa môžu veci veľmi rýchlo zmeniť. Nečakal som, že prestúpim do iného klubu. Keby mi pred mesiacom niekto povedal, že opustím Portugalsko a budem pôsobiť v zahraničí, neveril by som. Zástupcovia klubu mi ukázali videozáznamy, načrtli plány a celý projekt. Bolo to pre mňa veľmi motivujúce, chcel som si vyskúšať angažmán v Dunajskej Strede a som rád, že som tu.“

Vo veku 32 rokov si musel spraviť vážne rozhodnutie, pretože si nikdy predtým nepôsobil za hranicami Portugalska. Prečo si prikývol na ponuku DAC-u?
„V prvom rade kvôli ambicióznemu projektu. Chcel som pôsobiť v jednom z najlepších klubov krajiny a bojovať o trofeje. Samozrejme, veľkú rolu pri mojom rozhodovaní zohrala aj infraštruktúra klubu a podmienky, aké ponúka.“

Ako ťažko sa rodilo toto rozhodnutie aj vzhľadom k tomu, že tvoja rodina zostala v Portugalsku a že je to prvé zahraničné angažmán v tvojej kariére?
„Veľmi. V predošlom klube som strávil deväť a pol roka, zanechal som tam stopu. Ako brankár som nazbieral najviac štartov v klubovej histórii a zároveň som tretí spomedzi všetkých hráčov. Navyše sme vyhrali viacero trofejí, cítil som sa tam výborne. Samozrejme, ešte väčšiu úlohu zohrala rodina. Mám dve deti, priatelia a celý môj doterajší život sú späté s Portugalskom. Ako profesionálny futbalista však občas musíte vystúpiť z komfortnej zóny a pokúsiť sa zabojovať o majstrovský titul. Zvažoval som všetky tieto okolnosti a nakoniec som sa rozhodol prestúpiť. Bolo to veľmi vážne rozhodnutie a teraz musíme spraviť všetko preto, aby sme bojovali o tie najcennejšie trofeje. Zároveň chcem dokázať aj sám sebe, že sa môžem presadiť v zahraničí. Tieto veci ma motivovali pri rozhodovaní.“

Čo nám prezradíš o svojej rodine?
„Manželka pracuje v Porte ako architektka, má úspešnú kariéru. Mám dvoch synov, jeden má šesť a druhý tri roky. Je to ťažké, pretože už teraz mi chýbajú, ale rád by som ich niekedy priviezol do Dunajskej Stredy. Zatiaľ to však nie je možné, keďže sme v strede školského roka. Aj manželka má rozbehnuté nejaké projekty, ktoré tam nemôže nechať, ale verím, že v budúcom roku tu budú so mnou.“

V našom tíme si našiel spoluhráčov a trénera z Portugalska. Zohralo to rolu pri rozhodovaní?
„Samozrejme, potešilo ma, že DAC má aj portugalských hráčov, pretože mi to uľahčí adaptáciu. Alexa Pinta som už poznal, po vzájomných zápasoch sebe sme vždy prehodili pár slov. Andrezinha som predtým osobne nepoznal, ale pred dvomi mesiacmi sme proti sebe hrali.“

Vedel si predtým niečo o stredoeurópskom futbale? Mal si v minulosti spoluhráča, trénera či súpera zo Slovenska či Maďarska?
„Áno, veď v dnešnom svete nie je problém sledovať ligové súťaže v zahraničí. Párkrát som nastúpil proti Šporarovi, bývalému hráčovi Slovana, ktorý hral aj v Sportingu Lisabon. Na začiatku mojej kariéry bol mojím kondičným trénerom Ricardo Chéu, bývalý tréner Spartaka Trnava, kde s ním pôsobil aj môj priateľ Joao Diogo.“

A podarilo sa ti zistiť nejaké informácie aj o našom klube?
„Áno. Pozrel som si umiestnenie mužstva v posledných rokoch a zo zostrihov Európskej konferenčnej ligy mi utkvel v pamäti zápas proti Partizanu Belehradu. Pamätám si, že DAC mal proti srbskému veľkoklubu veľa šancí a že v ďalšom kole sa Srbi stretli s portugalskou Santa Clarou.“

Čo považuješ za najväčší úspech svojej doterajšej kariéry?
„Spomínam si na niekoľko pamätných zápasov a zákrokov, ale vyzdvihol by som sezónu, v ktorej sme s Portimonense postúpili do najvyššej súťaže. Bola to výborná sezóna, po ktorej ma zvolili za najlepšieho brankára ligy. V roku 2019 sme prvýkrát v histórii klubu zdolali aj slávnu Benficu. Mám to šťastie, že som prežil mnoho pekných momentov.“

Vieme, že si v mladosti bol aj členom portugalských reprezentačných výberov...
„Áno, bol som v reprezentácii do 17, 18 a 21 rokov. V dvadsaťjednotke som mal možnosť pôsobiť s hráčmi, ktorí sa neskôr stali hviezdami na medzinárodnej scéne. V tom čase sme s Maritimom hrali v Európskej lige proti klubom ako Newcastle, Bordeaux či Club Brugge. Za úspech považujem aj to, že ako šestnásťročný som mohol trénovať s áčkom v mojom materskom klube SC Braga. V niekoľkých zápasov som sa ocitol aj na lavičke. Jedným z nich bol európsky pohárový zápas, pred ktorým prišli do šatne ľudia z UEFA a chceli vidieť veľkosť značky na mojich rukaviciach. Pre 17-ročného brankára to bola veľmi zaujímavá skúsenosť.“

Vymenuješ niektorých hviezdnych spoluhráčov, s ktorými si hrával v reprezentácii?
„Bývalý stredopoliar Benficy Pizzi, ktorý len pred pár dňami prestúpil do Basaksehiru Istanbul, ale mohol by som spomenúť aj Adriena Silvu, majstra Európy z 2016, ktorý momentálne hrá za Al-Wahda, či Luísa Neta. Ten hrával v Sportingu aj v Petrohrade.“

U nás si zatiaľ absolvoval prvých pár tréningov. Aké sú tvoje prvé dojmy a ako ťa prijali noví spoluhráči?
„Cítim sa dobre, moje prvé dojmy sú výborné. V kádri je veľa dobrých futbalistov. Nemal som ešte mnoho času spoznať spoluhráčov, ale prijali ma veľmi dobre. Cítim sa tu šťastný a Alex s Andrezinhom mi veľa pomáhajú pri zabývaní sa.“

Podpísal si zmluvu na jeden a pol roka. S akými cieľmi a očakávaniami?
„Chcem ukázať svoju hodnotu. Myslím si, že za rok a pol ma môžu fanúšikovia spoznať, ja zase spoznám ligu, krajinu a spoluhráčov. Som maximálne odhodlaný podávať dobré výkony.“

Mimochodom, aký je to pocit byť najstarším hráčom mužstva?
„Nuž, nad týmto som zatiaľ príliš nepremýšľal, ale v každom z nás sa ukrýva dieťa. Medzi novými spoluhráčmi sa cítim skvele.“