Jan, prešiel polrok od tvojho príchodu do nášho klubu. Ako sa ti podarilo zapadnúť a ako sa cítiš v Dunajskej Strede?
„Veľmi dobre. V kádri sú hráči rôznych národností a kultúr, hovoríme viacerými jazykmi, no myslím si, že celkovo spolu fungujeme veľmi dobre. Momentálne bývam sám v Bratislave, moja priateľka zostala kvôli práci v Nemecku, ale keď môže, príde ma navštíviť. Každodenná práca s celým realizačným tímom, trénerom brankárov a kolegami brankármi mi veľmi pomáha a posúva ma vpred. V DAC-e som určite spokojný. V Nemecku sú súperi aj herný štýl úplne iné, aj preto som chcel vyskúšať pôsobenie v zahraničí. Dúfam, že predo mnou je ešte aspoň desať rokov aktívnej kariéry a že jej vrchol ma ešte len čaká.“

S Kölnom ste vyhrali druhú nemeckú Bundesligu, takže máš skúsenosť s tým, ako vyhrať trofej. V čom spočívalo tajomstvo vášho úspechu?
„Druhá Bundesliga je veľmi kvalitná súťaž. Chceli sme sa čo najrýchlejšie vrátiť medzi elitu, keďže rok predtým sme vypadli. Mal som vtedy iba 18-19 rokov a bola to moja prvá skúsenosť s dospelým futbalom. Čelil som veľkej výzve najmä z pohľadu fyzickej stránky hry. Bolo to určite jedno z najkrajších období mojej kariéry. Mali sme výbornú sezónu, v klube panovala skvelá atmosféra. Niektorí vtedajší spoluhráči sa neskôr dostali aj do nemeckej reprezentácie, viacerí dodnes stabilne hrajú v Bundeslige. Aj mesto žilo futbalom, doma nás zvyčajne povzbudzovalo päťdesiattisíc fanúšikov. Tvorili sme výbornú partiu a podobný úspech by som chcel zažiť aj v budúcnosti.“

V pohári sa to tento rok, žiaľ, nepodarí, keďže sme vypadli vo štvrťfinále v Košiciach. Ako si videl tento zápas a následnú víťaznú reakciu proti Podbrezovej?
„Pre celý klub to bolo obrovské sklamanie. Určite sme očakávali niečo iné a nepodali sme výkon zodpovedajúci našim schopnostiam. Nedá sa nič robiť, musíme to prijať a sústrediť sa na ligu. Vedeli sme, že v pohári už nie je možnosť opravy, no neukázali sme úroveň, na ktorú sme zvyknutí. Preto bolo veľmi dôležité, že sme v nedeľu dokázali ako mužstvo zareagovať na túto facku. Každý vie, že máme veľa zranených, ale tí, ktorí nastúpili namiesto nich, sa snažili ukázať a pomôcť mužstvu aj klubu. Dôležité je, aby každý pridal svoj diel a snažil sa zlepšovať. V tomto duchu chceme pokračovať.“

Spomenul si zranenia. Zažil si niekedy, aby naraz vypadli až traja brankári, navyše dvaja z nich po zranení mimo futbalu?
„Nie, nikdy. Okrem toho nám vypadlo aj viacero kľúčových hráčov z poľa. Na tom však nič nezmeníme, ostatní musia prevziať väčšiu zodpovednosť a posunúť mužstvo na vyššiu úroveň. Teraz musíme ukázať ešte väčšiu súdržnosť, bojovať a byť jednotní. Iba tak môžeme zvládnuť zápasy, ktoré sú pred nami.“

Zranenie jedného hráča dáva šancu druhému. Aj tvoj príklad ukazuje, že aj tretí brankár sa zrazu môže ocitnúť v bránke. Debutoval si v derby proti Slovanu. Čo si cítil, keď si sa dozvedel, že nastúpiš? Nepôsobíš ako hráč, ktorý by bol príliš nervózny…
„Bol som veľmi rád za príležitosť, hoci samozrejme ma netešilo, že k tomu prišlo kvôli zraneniam spoluhráčov. Naskytla sa mi možnosť opäť vystúpiť do popredia. V kariére som už zažil viacero dôležitých zápasov, v predošlom klube Waldhof Mannheim sme bojovali o záchranu. Mám rád vypäté zápasy, práve kvôli nim hráme futbal. Nečakal som, že debut v bránke DAC-u zažijem práve v takom veľkom derby, ale život niekedy prináša prekvapenia. Snažil som sa chytiť šancu za pačesy a podať čo najlepší výkon, aby som pomohol klubu. Práve preto som tu. Som rád, že som sa mohol vrátiť do bránky.“

Vráťme sa aj k zápasu proti Podbrezovej, počas ktorého sa z tribún ozýval piskot, keď sme vzadu držali loptu príliš dlho. Tréner na tlačovej konferencii hovoril, že to bol taktický prvok, nie zdržiavanie hry. Vieš to vysvetliť?
„Podobne ako Podbrezová, aj my sme mali za sebou anglický týždeň. V takom prípade zvyčajne vyhráva mužstvo, ktoré podá takticky lepší výkon a spraví menej chýb. Keď držím loptu, nútim súpera napádať. A keď začne napádať, mení sa tým obraz hry a objaví sa riešenie pri rozohrávke. Niekedy, keď je zápas hektický, treba ho trochu upokojiť. Myslím si, že v nedeľu to fungovalo dobre, bola to súčasť taktiky. Chceli sme čo najviac držať loptu proti súperovi, ktorý mal na jar výbornú sériu, a prinútiť ho reagovať. Bez lopty nemôžu dať gól. Keďže to fungovalo, myslím si, že to bolo správne rozhodnutie.“

Najbližšie nás čaká Trnava, ktorá tiež nemala najlepšiu formu, no naposledy vyhrala v Žiline. Ako si spomínaš na posledný vzájomný zápas, ktorý sme v decembri vyhrali 3:1, a čo očakávaš od najbližšieho derby?
„Bol to veľmi emotívny, typický derby zápas. Aj teraz očakávam fyzický futbal, ale musíme sa držať nášho herného plánu a zostať pokojní. Čaká nás náročný duel. Do konca sezóny zostáva už len deväť zápasov a ani jeden nebude jednoduchý. Potrebujeme nájsť správne riešenia v určitých herných situáciách a prispôsobiť plán rôznym typom hráčov, ktorých máme v mužstve. Musíme zachovať pokoj, čo bude jedným z kľúčov k úspechu. Spoliehame sa aj na pomoc fanúšikov, ktorí sa vrátia na tribúny.“

Najbližšie kolo sa hrá v rámci projektu Niké liga pomáha, ktorý sa tentoraz venuje mentálnemu zdraviu. Pozícia brankára je špecifická a v bráne môže byť vždy len jeden. Dlho si čakal na šancu - ako sa staráš o svoje mentálne zdravie?
„V Nemecku mám mentálneho trénera, s ktorým som absolvoval už veľa spoločných sedení. Niektoré mentálne cvičenia som zaradil aj do svojho tréningového programu. Vo futbale aj v živote prichádzajú rôzne nečakané situácie, ktoré nás ovplyvňujú a ktoré často nemôžeme kontrolovať. Najdôležitejšie je nesústrediť sa na ne, ale na veci, ktoré ovplyvniť dokážeme. Vo futbale je to vlastný výkon a tiež výkon celého mužstva. Musíme vedieť ovládať svoje pocity a emócie, pretože tie máme všetci. Pre výkon a športový rozvoj je však niekedy potrebné ich potlačiť. Nie je to vždy jednoduché. Existujú vizualizácie, meditácie, ale každý si musí nájsť to, čo mu najviac pomáha. Mentálne zdravie je téma, ktorá by mala mať v spoločnosti veľmi dôležité miesto. Mnoho ľudí tým trpí a považujem za skvelé, že liga venovala celé kolo tejto problematike.“

Jeden zo známych prípadov je bývalý nemecký brankár Robert Enke, ktorý po smrti svojej dvojročnej dcérky spáchal samovraždu…
„Áno, bohužiaľ skočil pod vlak. V tom čase patril medzi najlepších nemeckých brankárov, mal osem štartov za reprezentáciu. Je dôležité povedať, že depresia je choroba, nie znak slabého charakteru. V Nemecku sa často hovorí o tom, že ľudia s podobnými problémami by mali čo najskôr vyhľadať odbornú pomoc, pretože inak sa môže problém zhoršiť. Prípad Roberta Enkeho otriasol nemeckým futbalom a je dôležité si uvedomiť, že aj futbalisti môžu bojovať s mentálnymi problémami. Aj my sme predsa ľudia.“