Obdobie po roku 1969 dunajskostredskému futbalu moc neprialo. Po vypadnutí na jar 69 skončila Jednota posledná aj v sezóne 1969/70. Mužstvo nedokázali zachrániť ani Jozef Kmeť, ani legendárny Emil Pažický. Vypadli sme do nitrianskej krajskej súťaže, zodpovedajúcej V. lige, kde sme uviazli na dlhých šesť rokov.

Futbalové dianie v Dunajskej Strede bolo v tom čase čoraz podrobnejšie dokumentované, vďaka čomu vieme napríklad aj to, že vrcholom sezóny 1970/71 bol prípravný zápas proti československej reprezentácii 12. mája 1971. Národné mužstvo sa práve v našom meste pripravovalo na zápas kvalifikácie o postup na ME proti Rumunom. Pred výkopom zašiel tréner Ladislav Kačáni do domácej šatne a požiadal našich hráčov, aby hrali „rumunským štýlom“. Hostia napokon pred 5000 divákmi zvíťazili 6:1.

V ročníku 1972/73 skončila Jednota na 6. mieste krajskej súťaže. Objavom sezóny sa stal Ladislav Tóth, ktorý aj po prechode z dorastu medzi dospelých pokračoval v strieľaní gólov. Na jeseň 1973 sme účinkovali naposledy ako Jednota. Od jari 1974 sa klub vrátil k názvu DAC, ktorý používa nepretržite dodnes.

V sezóne 1976/77 sme vyhrali krajskú súťaž. Titul sa zrodil po vyrovnanom boji s Levicami, pri rovnosti bodov rozhodla v náš prospech bilancia vzájomných zápasov. Postup sme slávili po víťazstve 6:2 nad Šahami v záverečnom stretnutí hranom pred 2000 divákmi. Tento úspech dodal hráčom krídla. Po majstrovskej sezóne dostalo mužstvo za odmenu výlet do Talianska.

Prvú sezónu v divízii - 1977/78 - ukončil DAC, ktorého trénerom bol Vojtech Gödölle, na 7. mieste 16-členného pelotónu. Práve v tomto období sa stal členom tímu Juraj Lépes, ktorý prišiel do Dunajskej Stredy na jeseň 1976 a odvtedy je v úzkom spojení s futbalom nášho mesta. Bol členom majstrovských tímov z rokov 1977 (kraj) a 1980 (divízia), neskôr klubový funkcionár, športový riaditeľ mládeže aj dlhoročný mládežnícky tréner DAC-u.

Pred štartom ročníka 1978/79 futbalový zväz zrušil celoštátnu druhú ligu a medzi elitu postupovali priamo víťazi dvoch národných líg. Divízia sa razom zmenila na tretiu najvyššiu súťaž. Pod vedením trénera Vladimíra Hrivnáka sme sa v 12-člennej západnej skupine umiestnili na 7. mieste. Do tretej divíznej sezóny sme išli s postupovými ambíciami, aj vďaka kádru, v ktorom bolo viacero hráčov s ligovými skúsenosťami a tiež futbalový génius Juraj Szikora. Bol to začiatok úzkeho vzťahu medzi Szikorom a DAC-om, v ďalších desaťročiach viackrát pôsobil v klube ako tréner. V dvoch najvyšších súťažiach viedol náš tím v 152 zápasoch.

Záujem o dunajskostredský futbal postupne rástol. Pred jarou 1980 začal DAC, prvýkrát v histórii, predávať permanentné vstupenky! A na konci sezóny 1979/80 sa futbal v našom meste prvýkrát posunul až do druhej ligy. V západnej skupine divízie sa DAC stal majstrom s desaťbodovým náskokom. V záverečnom kole sme pred 4000 divákmi oslávili postup do SNL víťazstvom 5:3 nad Komárnom. V kádri už boli Juraj Majoros s Karolom Krištofom, ktorí si v druhej polovici 80-tych rokov zahrali za DAC aj v európskych pohároch.

A keď už hovoríme o futbale v 70. rokoch, nemôžme opomenúť Michala Weisza, ktorý bol v rokoch 1978 až 1988 predsedom Telovýchovnej jednoty DAC. Misi bácsi bol vizionárom a hnacou silou slávneho vzostupu nášho klubu. Práve pod jeho vedením zažívali všetky športové oddiely v meste svoje prvé zlaté obdobie. V nasledujúcom videu vzdáva hold bývalému legendárnemu športovému funkcionárovi DAC-u jeho syn Gabriel Weisz.

Ďalší diel seriálu o 120-ročnej histórii nášho klubu prinesieme už čoskoro...