Keď si na jeseň 2015 ako 24-ročný prichádzal do Dunajskej Stredy, napadlo by ťa, že budeš tak dlho hráčom DAC-u?
„Mojím prvoradým cieľom bolo pomôcť klubu rozvíjať sa. Vtedy sme ešte nebojovali o prvenstvo a pohárovú Európu, a to som chcel zmeniť. Samozrejme, okrem toho som túžil pravidelne hrávať a neskôr sa dostať do lepšieho klubu, ale v Dunajskej Strede som sa cítil výborne. Vášeň fanúšikov a zamestnancov klubu je obdivuhodná a chcel som hrať tam, kde ma majú radi. Preto som zostal a viackrát predĺžil zmluvu. Cítil som sa tu totiž ako doma.“

V čase tvojho prestupu sme hrávali na starom štadióne a pohybovali sa v spodnej časti tabuľky. Na vlastnej koži si zažil rast klubu z pohľadu infraštruktúry, kvality kádra a celkovej atmosféry okolo mužstva. Čo vidíš pri porovnaní DAC-u z rokov 2015 a 2023?
„Samozrejme, najväčší rozdiel je nový štadión a akadémia, vďaka čomu prišli kvalitnejší futbalisti. S týmto trénerským štábom a súčasným kádrom môže byť jediným cieľom majstrovský titul. Verím, že sa to mužstvu v budúcej sezóne podarí dosiahnuť.“

A čo porovnanie Erica Davisa spred ôsmych rokov s tým terajším?
„Najväčší rozdiel je v skúsenostiach. Keď som prišiel, mal som už niečo za sebou aj v reprezentácii, no vtedy som bol ešte oveľa mladší a menej vyzretý.“

Bolo rozhodnutie opustiť Panamu a prísť v roku 2015 k nám správne?
„Áno.“

Ktorý moment počas tých ôsmych rokov bol pre teba najpamätnejší?
„Keď ma prišla navštíviť mamička s celou rodinou. Boli vtedy aj na zápase a mamička sa na tribúne od dojatia rozplakala. Práve tento moment bol najpamätnejší z môjho pôsobenia v Dunajskej Strede. No nikdy nezabudnem ani na posledný zápas a rozlúčku po ňom, za to budem navždy vďačný klubu aj fanúšikom.“

Získal si u nás tri strieborné medaily, dvakrát sme skončili na treťom mieste a zažil si aj množstvo zápasov v pohárovej Európe. Čo bolo z tohto pohľadu pre teba vrcholom?
„Gól proti Michalovciam v 93. minúte, po centri Pape Sarra. Bolo to už na novom štadióne, ale v tom čase stáli len dve tribúny. Zo zápasov v pohárovej Európe spomeniem gól proti Jabloncu, ktorý som strelil pravačkou. Najväčším úspechom celej mojej kariéry však bola účasť s Panamou na majstrovstvách sveta v Rusku, kde som mohol hrdo reprezentovať svoju krajinu.“

Bol si prvý panamský futbalista v Dunajskej Strede, po tebe však postupne prišli aj viacerí ďalší. Do akej miery bolo pre teba dôležité mať krajanov v klube?
„Veľmi. Pomáhal som im udomácniť sa, vnímali ma ako staršieho brata. Mám z toho veľkú radosť, bol som ako ambasádor panamského futbalu. Dúfam, že sme otvorili cestu ďalším Panamčanom do DAC-u. Som rád, že klub aj fanúšikovia sú s nami spokojní.“

S fanúšikmi si mal špeciálny vzťah, aj vďaka nim bol tvoj rozlúčkový zápas nezabudnuteľný. Aké spomienky na nich si odnášaš?
„Som im veľmi vďačný, že mi vždy prejavovali lásku. Myslím, že aj oni boli hrdí na mňa, pretože som sa vždy snažil na ihrisku odovzdať maximum. Veľmi som túžil korunovať moje pôsobenie v klube majstrovským titulom, no bohužiaľ to nevyšlo. Fanúšikovia vedeli, že som vždy išiel naplno a dúfam, že DAC už čoskoro vyhrá ligu. Títo ľudia si to skutočne zaslúžia za to, že vždy stoja pri mužstve. Dúfam, že jedného dňa si budú môcť mužstvo a fanúšikovia užiť majstrovské oslavy.“

Je niečo, čo pri spätnom pohľade na tých takmer osem rokov v Dunajskej Strede ľutuješ ako premárnenú príležitosť?
„Z profesionálneho hľadiska nič. Je síce pravda, že pri niektorých tréneroch som sa ocitol na vedľajšej koľaji, no vždy som pracoval naplno. Inak tomu nebolo ani v poslednej sezóne, v ktorej som nehral pravidelne, no stále som tvrdo trénoval. Bez ohľadu na to, či som hral alebo sedel na lavičke, vždy som sa snažil maximálne pomáhať mužstvu.“

Ak budeš v budúcnosti počuť názov DAC, aké slovo ti ako prvé napadne?
„Láska.“

Čo nám prezradíš o tvojich plánoch na najbližšie roky?
„Chcem pokračovať v kariére, neuvažujem o konci, ale zatiaľ nemám nič konkrétne. Je veľmi ťažké o tom teraz hovoriť, ale dúfam, že to bude časom jednoduchšie. Kamkoľvek pôjdem, DAC zostane navždy v mojom srdci a budem mu fandiť.“