„Po príchode do Dunajskej Stredy som si prezrel akadémiu a celú infraštruktúru klubu a hneď som si pomyslel, že je tu fenomenálne prostredie, v ktorom nájdem všetko potrebné, aby sa zo mňa stal lepší futbalista. Bez váhania som podpísal zmluvu. Mesto je síce malé, nie je veľmi kam chodiť, no na druhej strane je to aj výhoda, pretože sa môžeme sústrediť výlučne na futbal. Všetko je tu fantastické, máme perfektné ihriská, krásny štadión a skvelú akadémiu,“ zhrnul svoje prvé dojmy po necelom mesiaci strávenom na Žitnom ostrove Andrejs Ciganiks, ľavý obranca DAC-u a lotyšskej reprezentácie. S naším klubom podpísal v polovici júla dvojročný kontrakt. „Myslím si, že každý hráč odpovie na otázku ohľadom svojich plánov a ambícií rovnako. Chcem čo najviac pomôcť mužstvu, zlepšovať sa a dosiahnuť ciele vytýčené klubom. Mojou nevýhodou je, že som vynechal prípravné obdobie, fyzicky teda ešte nie som na vrchole, ale už sa k tomu približujem.“

Momentálne dvadsaťštyriročný futbalista strávil niekoľko sezón v akadémiách nemeckých tímov ako Leverkusen či Schalke. „Išiel som tam ako veľmi mladý a cítil som šancu stať sa bundesligovým hráčom. V šestnástich som sníval o tom, že budem hrať prvú nemeckú ligu, ale potom prišli početné zranenia, ktoré, žiaľ, patria k futbalu. Tie ma pribrzdili. Počas zranenia trpí aj psychika, veď po viacmesačnej nútenej prestávke hráč nemá cit pre loptu či samotnú hru. Bolo to ťažké, keďže som mal v Nemecku viacero zranení. Pomohlo mi to však byť mentálne silnejší a odolnejší, pochopil som, že k úspechu potrebujete prežiť aj pády. Toto poznanie vám dodáva neskutočnú silu.“

Ciganiks si najvyššiu súťaž zahral v Lotyšsku za FK Riga a posledné dva roky na Ukrajine v drese Zorye Luhansk. Ešte predtým okúsil aj holandskú druhú najvyššiu súťaž. „V rebríčku UEFA je Lotyšsko na 35. a Slovensko na 31. mieste, tieto ligy sú teda na podobnej úrovni. Ukrajina je dvanásta, hrajú tam veľkokluby ako Šachťar Doneck či Dinamo Kyjev a práve tie znamenajú rozdiel. V ukrajinskej lige som sa veľa naučil o bojovnosti, je tam mnoho dobrých domácich hráčov a len málo legionárov. Nastúpiť proti tímu, ktorý sa dostal do semifinále Európskej ligy, znamená veľkú skúsenosť,“ porovnal spomenuté súťaže rodák z Rigy a o dojmoch z našej Fortuna lige prezradil: „Máme mladé mužstvo, každý hráč sa chce zlepšovať, má motiváciu ukázať sa v drese DAC-u a prípadne si vybojovať prestup do kvalitnejšej súťaže. Toto je mentalita každého futbalistu v súťažiach, akou je aj Fortuna liga. Proti Michalovciam som bol prekvapený, ako sme dokázali podržať loptu. Súper ale bránil vo veľmi hlbokom bloku v rozostavení 4-4-2 a potrestal každú našu chybu. Takú efektivitu som predtým videl len od veľkých mužstiev, bolo to priam neskutočné. Spravili sme tri individuálne chyby a prehrávali sme o tri góly. Domáci zápas proti Liptovskému Mikulášu bol iný, motiváciou navyše bolo, že sme hrali na našom krásnom štadióne, pred fanúšikmi a na výborne pripravenom trávniku. Sme sklamaní z toho, že sme v prvých troch zápasoch získali len tri body, ale som optimista, pretože máme veľa dobrých futbalistov. Máme smolu aj na zranenia, chýbajú nám niektorí kľúčoví hráči. Potrebujeme len čas a podľa mňa sa čoskoro dostaneme tam, kde bolo mužstvo v minulej sezóne.“

Vlani na jeseň si Ciganiks v drese Zorye zahral skupinovú fázu Európskej ligy, bol aj pri víťazstvách nad Leicesterom City či AEK Atény. V tomto roku sa musel uspokojiť s účasťou v 2. predkole novej Konferenčnej ligy, kde nám stopku vystavil Partizan Belehrad. Lotyšský futbalista nastúpil proti Srbom v oboch zápasoch a spolu odohral 120 minút. „Nemali sme šťastie pri žrebe, Partizan bol najťažším súperom, akého sme mohli dostať. Srbský tím mal veľa skúsených hráčov, reprezentantov svojich krajín. Hráča, ktorý pôsobil v FC Liverpool, nemôžete porovnávať s niekým, kto si párkrát zahral za reprezentáciu svojej vlasti. Hrať proti Leicester City je iná úroveň, ale aj Partizan je uznávaný a veľmi kvalitný tím.“

Zajtra nastúpia žlto-modrí v 4. ligovom kole v Senici. Ciganiksa sme poprosili, aby nám popísal ako bežne vyzerá príprava na súpera. „Máme tréningy zamerané na taktiku a tiež videá, kde nám tréneri ukazujú silné a slabé stránky súpera. Skôr sa ale sústreďujeme na seba a na vlastný štýl hry, nie na súperov. V týchto zápasoch musíme dominovať, no nestačí len to, treba si tiež vypracovať šance a tie aj premieňať. Práve o tom nám tréneri momentálne asi najviac rozprávajú. Kvôli bodovým stratám cítiť sklamanie, ale každý sa už teší na víkendový zápas, v ktorom chceme ukázať, že si vieme s touto situáciou poradiť. Chceme získať tri body a potom sa v pokoji pripravovať na ďalší týždeň. Vo futbale je dôležitý výsledok a nie percentuálne držanie lopty či presnosť prihrávok. Potrebujeme vyhrať a pracujeme tvrdo, aby sme to aj dosiahli.“

Pozícia ľavého obrancu je vo futbale špecifická, celkovo je v ňom menej ľavákov ako pravákov. Počas zranenia Erica Davisa sa Ciganiks svojej šance chopil, ale ako vidí obdobie, keď bude panamský hráč opäť stopercentne fit? „Viem, že Eric strávil v DAC viacero sezón a je už akoby miestnou legendou. Pred mojím príchodom sme sa o tejto téme bavili so športovým riaditeľom aj trénerom a povedali, že ak máme v kádri dvoch dobrých hráčov na rovnaký post, hrať môžu obaja. Pravda je ale taká, že nie som ortodoxný ľavý obranca, v mládeži som hrával ako ľavý krídelník, v Holandsku zasa ako pravý stredopoliar, v Lotyšsku a v reprezentácii na ľavej strane zálohy. Po príchode do Zorye som v takzvanom diamantovom rozostavení hrával na ľavej strane obrany, ale nebol som typickým obrancom, pretože som mal na starosti celú ľavú stranu, vrátane útočnej fázy. To si vyžaduje dobrú kondíciu, presnú ľavačku na centre a hĺbkové prihrávky. Priznávam, že s bránením mám menšie problémy, veď som nehrával ako klasický obranca, ale aj v tomto smere som sa zlepšil. Aj tréner mi prízvukoval, že ak vie niekto zahrať na viacerých postoch, je to len pozitívum. A ktovie, možno aj mužstvo zmení rozostavenie a budeme hrať v rôznych systémoch, nielen 3-5-2.“

Ciganiks od kategórie U16 reprezentoval svoju vlasť, v poslednej dobe stabilne nastupuje aj za áčko. Pravda, dnešné Lotyšsko má ešte ďaleko od predchodcov, ktorí postúpili na ME 2004. „Hrával som vo výbere do 16 rokov, potom ale prišli zranenia a musel som preskočiť kategóriu U17. V U19 som veľa príležitosti nedostal, ale v dvadsaťjednotke ma trénoval súčasný kouč reprezentačného áčka Dainis Kazakevičs. Aj on, spolu s bývalým trénerom národného tímu Slavišom Stojanovićom, mi pomohli v rozhodovaní prijať ponuku prísť na Slovensko. Vieme, kam naša reprezentácia momentálne patrí. Prehrávame veľa zápasov, ale našou ambíciou je postupne sa zlepšovať. Pred pár rokmi nastala generačná výmena, kostru mužstva teraz tvoria 22-23 roční hráči, ktorí potrebujú čas. Cítim vždy veľkú hrdosť, keď mám na sebe dres rodnej krajiny. Je to niečo špeciálne. Žiaľ, v reprezentácii sa nedostávam často do šestnástky súpera, takže gól za Lotyšsko ešte nemám na konte. Dúfam, že už v septembri skórujem, budem mať na to tri zápasy. Je to jeden z mojich cieľov na nadchádzajúce mesiace. V marci sme remizovali v Turecku 3:3, čo bol asi najkrajší výsledok za posledné roky. V kvalifikácii o postup na MS 2022 máme ale veľmi ťažkú skupinu s Holandskom, Čiernou Horou, Nórskom, Tureckom a Gibraltárom. Chceli by sme skončiť pred Čiernou Horou, čo však nebude jednoduché, pretože aj oni majú niekoľko kvalitných futbalistov. V našom tíme momentálne panuje dobrá atmosféra, takže sa pokúsime o čo najlepší výsledok. Môj cieľ nie je len zbierať štarty v reprezentácii, ale chcel by som prežiť fantastický pocit úspechu. Napríklad ako keď sme vlani so Zoryou porazili Leicester. Na tie pocity sa nezabúda, pre tie hráme futbal.“